Pojem EGO vyjadruje:
- Obraz seba samého, sebapoňatie, (predstavy, zmýšľanie, ktoré si jedinec vytvára o sebe samom a pocity, ktoré s tým súvisia).
- Zvláštny psychický „aparát“, ktorý vyjadruje najvyššiu úroveň integrácie osobnosti a je činiteľom špecificky ľudskej organizácie duševného života človeka a jeho dynamiky.
Aký je vzťah osobnosti a ega?
Pojem osobnosť je širší, zahŕňa aj jej vzťahy k životnému prostrediu a k organizmu.
Pojem JA vyjadruje funkciu, ktorá robí osobnosť tým, čím je:
integrovaným, interindividuálne odlišným a jednotne fungujúcim celkom duševného života človeka.
Ego reprezentuje centrálny psychický aparát vo všetkých troch sektoroch psychologickej problematiky osobnosti, t.j. v oblasti jej genézy, štruktúry aj dynamiky.
Podstatou ega je teda
obraz vlastného ja, ktorý je výsledkom abstrakcie a zovšeobecnenia určitých skúseností týkajúcich sa vlastného ja. Je to teda určité
sebapoňatie založené na sebapoznávaní, zdrojom ktorého sú vzťahy ja – okolitý svet, predovšetkým svet sociálny. Obraz vlastného ja (ego) zahŕňa nielen súdy a úsudky o sebe samom, ale aj
pocity, ktoré s tým súvisia. Ide tu o hodnotenie seba samého, o sebaoceňovanie, pri ktorom sa uplatňujú určité kritériá. Tie sú reprezentované individuálnym systémom hodnôt, ktoré sa vytvárajú postupne od detstva na základe rodičovských príkazov a vzorov.
James rozlíšil
3 elementy v obraze vlastného ja:
- „ja materiálne“ – fyzické, t. j. obraz o vlastnom výzore
- „ja sociálne“ – obraz, ktorý si človek vytvára o svojej spoločenskej pozícii, o svojej sociálnej hodnote
- „ja duchovné“ – obraz, ktorý si človek utvára o svojich vlastných duševných vlastnostiach
Obraz o sebe samom si človek vytvára vo dvoch prepojených rovinách ako
tzv. reálne a ideálne ego.
Reálne ego je to, čo si o sebe subjekt myslí, že je, predstava o tom aký je skutočne.
Ideálne ego – je predstava človeka o tom, aký by chcel byť. Vyjadruje identifikáciu s určitými osobami – (chcel by som byť ako otec), s určitými skupinovými normami a hodnotami – (chcem byť spravodlivý).
Pomer oboch týchto obrazov vyjadruje pojem
sila ega – a možno povedať, že ego je tým silnejšie, čím menší je rozdiel medzi reálnym a ideálnym egom.
Rozdiel medzi tým, za koho sa subjekt považuje a tým, kým by chcel byť poukazuje na mieru nespokojnosti so sebou samým, ako i na určitú mieru sebaúcty či rešpektovania seba samého. Určitá miera rozporov medzi reálnym a ideálnym egom je motivujúca a preto žiadúca, nemala by však prekročiť určité hranice.
Ak je jedinec príliš nespokojný sám so sebou, má aj malú mieru sebaúcty.
Zovšeobecnené sebaoceňovanie sa chápe ako pocit vlastnej hodnoty, ako postoj k sebe samému, pričom sa zdôrazňujú dve dimenzie tohto cítenia, alebo postoja:
akceptovanie a odmietanie seba smého.
Jedinec, ktorý
akceptuje sám seba si v podstate verí a je schopný využívať svoje schopnosti, čo potvrdzuje určitá miera jeho životnej úspešnosti.
Jedinec, ktorý
odmieta sám seba, neakceptuje sa, je jedincom neúspešným, ktorý na svoje životné zlyhania reagoval pocitmi viny či krivdy, čo často vedie k utváraniu negatívnych postojov aj voči iným a čo môže narúšať jeho sociálne fungovanie vôbec.
Obraz seba samého (ego) sa rozvíja po celý život jedinca a preto vystupuje i problém
stability ega, resp. zmien v obraze vlastného ja, hlavne v kritických etapách života(dospievanie, starnutie) a v kritických situáciách (psychické traumy, existenčné pohromy).
Obraz vlastnej osoby je
nestabilný ak presvedčenie týkajúce sa rôznych vlastností sa stále mení, či už pod vplyvom prostredia, alebo vlastných činov jedinca tak, že
nie je schopný celkom určiť aký vlastne je a čo dokáže.
Plastické a stabilné sebaoceňovanie musí mať tieto vlastnosti
- systematické poznávanie seba samého
- jedinec má jasne vymedzený vzorec toho, kým chce byť, vzorec ideálu vlastného ja.
- „ideálne ja“ má byť iba v určitom stupni nesúhlasné s „reálnym ja“ a nemá prekračovať možnosti a schopnosti realizácie
- v sebaoceňovaní jedinca musí byť zahrnutý ohľad na oceňovanie, ktoré o jedincovi prevádza jeho sociálne okolie a informácie o vlastných skutkoch
Vysoko hodnotenou zložkou ja môže byť meno, povesť, povolanie – strata reputácie môže byť prežívaná drasticky ako finančný bankrot. Štruktúra ja môže byť vnímaná v analógii k modelu cibule, tzn. že pozostáva zo sukcesívnych vrstiev.
Najvnútornejšiu vrstvu, jadro, tvoria akési najintímnejšie, najosobnejšie vzťahy ja. Čo patrí k periférnym vrstvám a čo k jadru je individuálne rôzne. To, čo je periférne, nie je pre naše „ja“ rozhodujúce (význam materiálnych statkov, krása, mienka iných, sociálne postavenie) a tiež zvonka pozorovateľné správanie jedinca nemusí vyjadrovať jeho ja.
Príklad: Pán Novák je postupne pripravovaný o jednu vrstvu ja za druhou – krach na burze, zničená reputácia, príde o priazeň rodiny, priateľov. Čo mu teraz zostáva z jeho ja? Mnohým ľuďom po strate periférnych vrstiev nezostane vôbec nič. Niekto môže upadnúť do stavu stuporu, iný do neukojiteľnej túžby po pomste, ale iní si môžu udržať viac, či menej intaktné centrálne vrstvy. Napr. určité hodnoty, vieru a pod.
Podobne ako človek vníma niektoré veci vo svojom okolí ak „dobré“, či „zlé“, vníma aj niektoré aspekty svojho „ja“ ako pozitívne a iné ako negatívne, resp. ako s jeho morálnymi normami dobre, alebo zle zlúčiteľné. Vie napr. že je „dobré“ byť tolerantný a nesebecký a že je „zlé“ byť lenivý a nezodpovedný, že je „dobre“ mať v práci úspech a udržiavať sa v zdraví a spokojnosti a že je „zle“ byť neúspešný, chorý a nešťastný.
V hierarchii hodnôt, ktoré sú obsahom rôznych vrstiev „ja“, sa uplatňuje osobná skúsenosť, ale uplatňujú sa aj vplyvy skupín a kultúrneho prostredia, v ktorom subjekt žije: čo je „dobré“ a čo je „zlé“ správanie neurčuje iba subjekt, ale tiež jeho okolie. V štruktúre „ja“ sa uplatňujú normy správania dosadzované zvonku. Rodičia v tomto zmysle ovplyvňujú štruktúru „ja“ dieťaťa tým, že mu prikazujú a ukazujú, čo smie a nesmie. Odmena a trest pomáhajú akcentovať rozdiel medzi žiadúcimi a nežiadúcimi aspektami „ja“.
Dynamická funkcia ega
To, čo sa nazýva
dynamickou funkciou ega a čo tu vyjadruje vývojovo najvyšší princíp motivácie, totiž „ja“ vzťažnosť k egu, sa prejavuje existenciou ego-vzťažných motívov, resp. ego vzťažným správaním.
K ego vzťažným motívom patrí potreba kompetencie, autonomie, seba-ochrany a pod. Ego zahŕňajúca motivácia sa prejavuje tým, že
všetko, čo je asociované s hodnotou „ja“, si jedinec lepšie zapamätáva, lepšie diferencuje vo vnímaní, cítení aj v myslení, že odoláva tlaku na zmenu postojov, ktoré majú funkciu udržiavať vnútornú stabilitu osobnosti (integráciu). Štruktúre ega je inherentná tendencia k evalvácii a k vyhnutiu sa devalvácii ega, ktorá sa prejavuje mnohými konkrétnymi motívmi: podať výkon, získať uznanie, úctu, obdiv, kompetenciu, autonómiu, rešpekt, vyhnúť sa poníženiu, prejavom nedôvery, pohŕdaniu, neúspechu, zlyhaniu a pod.
A tak sa tzv.
ego-angažovaná motivácia uplatňuje všade tam, kde:
- je daná príležitosť na udržanie vysokej hodnoty ega, alebo k jej zvýšeniu
- kde je hodnota ega ohrozená, napr. neúspechom
Všeobecne vystupuje tento druh motivácie všade tam, kde vystupujú hodnoty, s ktorými sa jedinec identifikoval, predovšetkým hodnota vlastného ja.
V dynamickej štruktúre ega ide o udržanie psychickej rovnováhy s pocitom pozitívnej hodnoty „ja“, ktorá je
narúšaná pocitmi, ktoré vyvolávajú negatívne zážitky (vina, zlyhanie) a ktorá je
udržiavaná vyvolanými pozitívnymi zážitkami (úspech, obdiv). Táto skutočnosť je zovšeobecnená v teórii tzv sebaospravedlňovania.
Experiment, ktorý teóriu sebaospravedlňovania ilustruje:
Členovia jednej skupiny dostali zaplatený 1 dolár a členovia druhej skupiny 20 dolárov za to, že povedia osobám čakajúcim v čakárni na experiment, že tento experiment, ktorému sa podrobili a ktorý bol nudný a únavný, je veľmi zábavný. Vyžadovala sa teda od nich lož, za ktorú dostali zaplatené. Po čase sa experimentátori pýtali osôb, čo si o tom experimente myslia a zistili, že osoby, ktoré dostali 20 dolárov za to aby klamali, prehlásili experiment za nudný, zatiaľ čo osoby, ktoré za svoju lož dostali iba 1 dolár tvrdili, že experiment bol zábavný. Aké je tu vysvetlenie?
20 dolároví ospravedlnili svoju lož odmenou, ktorú dostali. Oproti tomu 1 dolároví boli pre pomerne malú odmenu vystavení väčšej dizonancii, ktorú redukovali tým, že dizonantnú lož „vymenili“ za pravdu.
Základné aspekty dynamického fungovania ega vyjadrujú pojmy
evalvácia a devalvácia. Ego má tendenciu získavať evalváciu a vyhýbať sa devalvácii. Najvýznamnejším
zdrojom evalvácie aj devalvácie sú sociálne situácie, a teda postoje a správanie druhých ľudí voči indivíduu: vyslovená pochvala, prejavená úcta, či obdiv, alebo naopak devalváciu znamenajú prehliadanie, podceňovanie, výsmech, ohováranie…
Stabilizačné mechanizmy – sa týkajú tematiky
hodnotenia ega v rovine sociálnych interakcií. Za jadro ega sa tu považuje sebapoňatie, ktorého vonkajšou stránkou je určitá „verejná identita“.
Je tu tendencia aby postoje a správanie sociálneho okolia boli kongruentné s obsahom sebapoňatia. (Aby jeho súkromná a verejná identita boli v súlade).
Pretože väčšina ľudí má pozitívne poňatie seba, viac či menej vedome vyžadujú, aby toto poňatie bolo druhými rešpektované, aby sa druhí správali kongruentne s týmto poňatím.
Stabilizačné mechanizmy potom vystupujú ako zvláštny prípad obrany ega proti správaniu sociálneho okolia, ktoré je inkongruentné so sebapoňatím subjektu. Ten sa skôr nevedome bráni devalvujúcemu vplyvu takého správania tým, že sa vyhýba interakciám s osobami, ktoré sa nesprávajú kongruentne a naopak sa stýka s osobami, ktoré sa správajú kongruentne s jeho sebapoňatím.
Selektívna interakcia – Subjekt môže maximalizovať kongruenciu tým, že bude výberovo interagovať s osobami, ktoré sa správajú kongruentne s jeho sebapoňatím a bude odmietať interakciu s tými, ktorí tak nerobia. (teda správajú sa inkongruentne s jeho sebapoňatím)
Keď sa jedinec považuje za inteligentného, stýka sa s osobami, ktoré jeho inteligenciu obdivujú, rešpektujú jeho názory ako kompetentné, často si také osoby volí za priateľov.
Selektívne hodnotenie druhých osôb – kongruencia môže byť maximalizovaná tým, že jedincom sú priaznivo hodnotené tie osoby, ktoré sa správajú kongruentne s jeho sebapoňatím a nepriaznivo sú hodnotené tie osoby, ktoré tak nerobia. (Správajú sa inkongruentne s jeho sebapoňatím).Tie sú znehodnocované, dehonestované.
Selektívne sebahodnotenie – kongruencia môže byť maximalizovaná tiež tým, že sa zmenia hodnoty vyjadrujúce rôzne aspekty ega tak, že sú viac hodnotené tie stránky ega, ktoré sú kongruentné so správaním druhých osôb voči subjektu tohto prehodnocovania. Ak je napr. subjekt druhými hodnotený ako osoba, ktorá nepokazí žiadnu zábavu, môže tejto charakteristike
prisudzovať väčšiu hodnotu než napr. svojej odbornosti. Podobne môže subjekt podhodnocovať tie aspekty svojho ja, ktoré nie sú akceptované druhými. ( V skupine delikventov členovia nadhodnocujú negatívne vlastnosti chlapca a ten si ich začne na sebe ceniť).
Evokácie reakcie – vedome, či menej vedome, zámerne, či neúmyselne sa môže jedinec správať spôsobom, ktorým u druhých vyvoláva správanie kongruentné s vlastným sebapoňatím. Napr. obdiv môže vyvolávať tak, že sa prezentuje ako osoba, ktorá má styky, môže všeličo zohnať, vybaviť, bola pri mori… (Outsider v skupine rovesníkov)
Autoprezentácia – sklon prezentovať sa druhým ľuďom v sociálnych interakciách určitým spôsobom, ktorý sa preto vyznačuje určitou mierou štylizácie správania.
Ego väčšiny ľudí je poznamenané tým, čo sa nazýva
sebaúcta, resp pozitívne sebaoceňovanie, či spokojnosť so sebou samým.
Vysoká sebaúcta nie je synonymom chvastúnstva, domýšľavosti, alebo nesebakritickosti. Človek s vysokou sebaúctou sa nepovažuje za lepšieho než sú druhí, ale jednoducho si verí. Nízka sebaúcta predpokladá pocit menejcennosti, defektnosti, nedôstojnosti a znižuje sociálnu aktivitu jedinca.
Miera sebaúcty ako spokojnosti so sebou samým je vyjadrená
pomerom reálneho a ideálneho ega, t.j. tým za koho sa jedinec považuje a tým, kým by chcel byť. Určitá miera nespokojnosti so sebou samým je v osobnosti vždy prítomná a je motivujúca pre prekonávanie osobných nedostatkov. U ľudí sa však prejavuje všeobecná tendencia zvaná
atribúcia (pripisovanie „príčin“ úspechu a neúspechu).
Ak je neúspech pripisovaný smole, vine ostatných, zlým podmienkam a nie sebe samému, je jeho negatívny psychický vplyv oslabovaný a naopak najintenzívnejšií pocit úspechu prežíva ten, kto jeho príčinu vidí vo vlastných schopnostiach. Po úspechu dochádza obyčajne ku zvýšeniu úrovne ašpirácie a k rýchlemu rozhodnutiu sa aj pre prevzatie ťažkých úloh
. Po neúspechu klesá sebadôvera, znižuje sa úroveň ašpirácie, ale zvyšuje sa pohotovosť na prevzatie rizika.
Znížené sebaoceňovanie – človek si pripisuje nižšie možnosti než v skutočnosti má, nedoceňuje svoje schopnosti, svoju sociálnu, či inú hodnotu, význam svojich činov. Dôsledkom toho je obmedzenie aktivity a nízka ašpirácia.
Zvýšené sebaoceňovanie – človek si pripisuje väčšie možnosti než v skutočnosti má, preceňuje svoje schopnosti, svoju hodnotu a význam svojich činov, je nedostatočne sebakritický a preberá úlohy, na ktoré nestačí.
Menšie sebapreceňovanie môže mať aj pozitívny význam, pretože vedie k odvahe, ktorá sa môže vyplatiť. Príliš veľké sebapreceňovanie môže viesť k zlyhaniu a k následnému sebaobviňovaniu.
Zabezpečenie vlastného ja – zahŕňa širokú oblasť vytvárania podmienok a zabezpečovanie prostriedkov spokojného života. ( Určitej úrovne sociálno ekonomického statusu, vlastníctva, finančných zdrojov, sociálneho zázemia, bezpečia, uspokojovanie potrieb a záujmov…)
Vzrast vlastného ja (expanzia ega) – uskutočňuje sa tým, že k „ja“ sú pripojené rôzne prvky fyzickej a sociálnej skutočnosti, čo znamená získanie nových hodnôt, ovládanie prostredia, kontrolu stále širšieho okruhu javov, vzrast moci, prestíže, majetku, spoločenského statusu…vďaka čomu sa umocňuje a rozvíja pocit vlastnej hodnoty.
Forma regulácie –
potreba ochrany – ak dominuje je charakteristickým stavom jedinca pocit ohrozenia, úzkosti, a jeho činnosť je riadená predovšetkým negatívnymi cieľmi: aby neutrpel stratu, aby nenarazil, aby nemal neúspech, aby sa nestalo nič zlé. Môže to viesť k únikovej, alebo agresívnej forme ochrany. Označovaní sú ako bojácni, nesmelí, zlostní, agresívne podozrievaví.
Ak dominuje –
potreba rastu – hlavnými pohnútkami činnosti sú nádeje na úspech, ambície, zvedavosť, výbojnosť… Ľudia u ktorých dominuje potreba prastu sú označovaní ako asertívni, sebapotvrdzujúci sa ľudia.
Regulácia
– egocentrická – dominujúcou zásadou je zabezpečenie záujmov vlastného ja, čo sa prefavuje v myslení, vo vnímaní, cítení, aj snahách. Charakteristické sú činnosti zamerané na získanie niečoho z okolia (starostlivosti, obdivu, uznania, pomoci, hodnotných vecí, privilégií a pod.) Prejavuje sa tendenciou dívať sa na skutočnosť z hľadiska svojho záujmu, čo korešponduje s detským spôsobom vnímania. Opakom egocentrickej regulácie je orientácia na
– prosociálne správanie – t.j. správanie organizované s ohľadom na nadosobné ciele, napr. uspokojovanie potrieb druhých ľudí, spojené so schopnosťou prinášať obete. (altruizmus)
Osobnosť s dobre fungujúcim egom má podľa Kelleyho tieto vlastnosti:
prijíma rolu tvorivého jedinca
- dobre zmýšľa o sebe
- dobre zmýšľa o druhých
- „vidí“ sa v ostatných
- vidí sa ako časť sveta v pohybe, v procese jeho utvárania
- akceptuje zvláštnosti života (napr., že nemá vždy pravdu)
- vyvíja a udržiava ľudské hodnoty
- nepozná iný spôsob života než ten, v ktorom realizuje svoje hodnoty
- prijíma rolu tvorivého jedinca
